Aj keď hodiny tikajú tak ako keď som bola dieťa, mám pocit, že čas beží stále väčšou rýchlosťou. Pripomínam si prvú cestu ako keby som ju zažila iba včera a lásku, ktorá ma za tak krátku chvíľu naučila tak veľa. Cestovanie po svete sa stalo mojou vášňou a aj keď nie som žiadny Kolumbus, ani svetobežník, ktorý objavuje neprebádané kúty na mape, bola to láska. Láska k slobode, nespútanosti, spoznávaniu, novým príbehom a neustálemu učeniu sa.

Kto som a prečo sa mám riadiť nejakým nepísaným pravidlom?

Po svete chodím vo svojom tempe, navštevujem miesta, jem jedlá a spoznávam tak ako to mám rada ja. Tak, aby som si odniesla čo najviac príbehov a aj keď máme hádam všetci v sebe súťaživosť, občas ma až zaráža toľká nevraživosť. Kto som? Turista, návštevník, alebo cestovateľ? Ak slovo turista znamená, že nechodím stopom a nespím pod holým nebom, tak áno, som turista. Ak znamená, že si pre vlastnú radosť nesadnem na slona, alebo sa neodfotím so zvieraťom pod reťazou, tak nech som iba návštevník. Som obyčajná baba, ktorej vášňou je cestovanie s občas plnou hlavou bláznivých nápadov a snov.

Zo začiatku som sa snažila riadiť nejakým nepísaných pravidlom. Keď sa ukrátim o noc v peknom hotely, alebo neochutnám „kuracie črievko na paličke“, prídem o kopec zážitkov a môj spôsob spoznávania je menejcenný? Všetci sme iní a to čo sa páči mne sa tebe páčiť nemusí. Keď napríklad napíšem prečo Bali nie je raj na zemi, neznamená to, že som bola na Bali a všetko je inak. Neznamená to, že „slečna chce odradiť každého od návštevy Bali“. Sú to iba moje pocity a pohľad, o ktorý sa chcem podeliť a ktorý každý z nás môže vnímať trošku inak.

Cestovanie po svete – všetci sa smejeme a plačeme rovnako

Jedno z najväčších vecí, ktoré ma naučilo cestovanie po svete je akceptovať. Ľudskosť občas nechávame niekde za dverami, no práve cestovanie mi ukázalo, že je jedno v ktorej časti zeme sa nachádzam, smejeme sa a plačeme rovnako. Máme rovnaké strasti aj radosti. Každá kultúra, zvyk, tradícia a príbehy ľudí ma celú cestu sprevádzajú novým poznaním.

Domov je domov

Niekoľko rokov dozadu som si myslela, že ukončím výšku a odfrčím niekam na opačný koniec sveta. Myšlienku života na Slovensku som potláčala na úplne dno. Čím viac krajín však navštívim, tým rýchlejšie zisťujem, že môj skutočný domov je iba jeden. Zisťujem, aké mám šťastie, že môžem žiť na Slovensku a nebojovať s každodennými starosťami, ktoré sú v iných krajinách bežnou súčasťou. Záplavy, nepokoje, alebo jednoduchý boj o právo žiť normálny život.

V malých veciach sa skrýva najväčšia radosť

Cestovanie po svete mi ukázalo pravú a nefalšovanú radosť ľudí, ktorých každodenné radosti pozostávajú z úplne bežných vecí. Smiech detí, ktorých oblečenie putuje z rúk do rúk, ľudí s orieškami v ruke zabalenými v starých novinách, predavačov, rodičov, mladých aj starších…  Ukázalo mi radosť z pohľadu na západ slnka, na nekonečný oceán, nohy zaborené v piesku alebo aj to, že drobné a občas aj každodenné veci ukrývajú tie najväčšie radosti.

Žiť život zodpovednejšie

Naučila som sa zodpovednejšie pristupovať nielen k ľuďom, sebe samej, veciam, ale predovšetkým k prírode. Skús hádať, čo všetko má väčšina krajín spoločné. Máš to? Ja si počkám. Sú to smeti, odpad, bordel… Nazvi tento problém ako len chceš. Pár rokov dozadu mi to možno aj bolo jedno, alebo som sa to snažila nevšímať. Hromadila som si veci a kupovala zbytočnosti, ktoré na konci svojho „života“ skončili niekde, kde nemali svoje miesto. Dnes už viem, že každá vec má svoju hodnotu a nechcem, aby sa osud prírodu uberal zlým smerom. Nehanbím sa chytiť na pláži vrece a začať zbierať smeti, pretože aj keď svet nezmením, chcem urobiť aspoň malý krok vpred.

Ak sa ti článok páčil, veľmi ma poteší, ak sa s ním s ostatnými podelíš jeho zdieľaním. Budem však rada každému tvojmu „lajku“, či hodnoteniu. Pre viac fotiek a každodenných príbehov z ciest sleduj FB, alebo IG. Máš aj ty nejaké zážitky, alebo skúsenosti, ktoré by v článku nemali chýbať? Podeľ sa o nich v podobe komentu.